Keď sa reprezentanti slovenského národa začali schádzať 29. októbra 1918 v Martine, ešte nemali informácie o vyhlásení Česko-Slovenska v Prahe. Martinská deklarácia teda nebola prejavom pripojenia sa k vyhláseniu Národného výboru v Prahe, ale svojprávnym a samostatným štátotvorným aktom slovenského národa. Slováci sa týmto krokom nielen úplne slobodne, ale najmä rovnoprávne s Čechmi stali zakladateľmi nového spoločného štátu.
Hodža, Zoch, Dula či Hlinka navyše čelili tlaku a nebezpečenstvu, ktoré Rašínovi, Švehlovi, Soukupovi či Stříbrnému nehrozilo. Rakúske úrady boli paralyzované, bezpečnostné zložky sa zrútili, lenže uhorské úrady poslali do Martina 15. honvédsky pluk z Levíc a maďarská propaganda v zahraničí zdôrazňovala slovenskú lojalitu k monarchii a Uhorsku. Preto rovnako dôležité, ako prijatie samotnej deklarácie, bolo (znovu)založenie Slovenskej národnej rady (či „Národnej rady slovenskej vetvy jednotného česko-slovenského národa“, ako sa v texte tiež uvádza), aby celý svet vedel, že ona jediná je oprávnená vystupovať v mene Slovákov.
Martinská deklarácia teda už 30. októbra bola a dodnes zostala rovnocenným politickým dokumentom, ako vyhlásenie pražského Národného výboru. Bez ohľadu na Šrobárov podpis pod ním by vyhlásenie neznamenalo vznik Česko-Slovenska, pretože legitimitu malo len martinské zhromaždenie. Deklarácia je zároveň nespochybniteľným vyjadrením slobodnej štátoprávnej vôle Slovákov. Nielen preto, že nikto z vyše 200 národných buditeľov a činiteľov v Martine v tej chvíli nevedel o pražských udalostiach z 28. októbra, ale najmä preto, že účastníci zhromaždenia odmietli Ivanom Dérerom tlmočené odporúčanie českých politikov z Viedne, aby „Slováci neunáhlili jednoznačné vyjadrenie za spoločný štát a vyjadrovali sa zatiaľ hmlisto“.
Martinská deklarácia bola teda pokrokovejšía a odvážnejšia než vtedajšie postoje časti českých politikov a slovenská politická reprezentácia bola radikálnejšia a jednotnejšia v postoji k vzniku Česko-Slovenska. O tom svedčí aj záverečná úprava jej textu, keď na Hodžovo naliehanie vypustili z nej požiadavku samostatného zastúpenia na mierovej konferencii, aby sa posilnil jednotný postup Čechov a Slovákov. Bez Slovákov by teda nielenže nevzniklo Česko-Slovensko, ale najmä by nevzniklo bezprostredne po rakúsko- uhorskej kapitulácii ako prvý z nástupníckych štátov.
Z týchto všetkých dôvodov považujem 30. október za rovnako dôležitý sviatok ako 28. október. Preto som rád, že spolu s poslancom NR SR Jozefom Cechom a ďalšími členmi Hlasu sme si dnešné výročie pripomenuli položením venca k budove, v ktorej sa deklaračné zhromaždenie pred 106 rokmi uskutočnilo. Sme hrdí na našich predkov, sme hrdí na vtedajšiu slovenskú politickú a spoločenskú reprezentáciu, sme hrdí na slovenský národ, ktorý nebojácne a sebavedome, ale aj uvážlivo a zodpovedne tvorí dejiny. Dnes rovnako ako pred vyše storočím.