Minister zahraničných vecí preukázal, že jeho zahraničná politika reaguje na rovnaké situácie rovnako.
Valné zhromaždenie OSN schválilo rezolúciu, ktorá (opäť) odsúdila ruskú agresiu na Ukrajine a vyzvala na rešpektovanie medzinárodného práva a územnej celistvosti Ukrajiny. Slovenská republika, zastúpená ministrom zahraničných vecí Jurajom Blanárom, hlasovala za prijatie tejto rezolúcie, čím sa pripojila k väčšine krajín, ktoré odmietajú porušovanie suverenity a územnej integrity štátov. Toto rozhodnutie vyvolalo v domácej politike rozporuplné reakcie, pričom niektorí predstavitelia vládnej koalície sa voči nemu ohradili – Andrej Danko a Juraj Gedra.
Zo strany Andreja Danka podľa mňa išlo o obyčajnú servilnosť voči Rusku. K tomu nepotreboval žiadny telefonát z Moskvy. Rozhodol sa samostatne, aktívne. Nikto to od neho nevyžadoval a myslím si, že to bolo úbohé. Podľa mňa je to znak zúfalstva zo straty vplyvu, kedy sa oň ľudia usilujú ponižujúcim vtieraním sa do priazne silným. Andrej Danko si slová Viktora Orbána „Teraz sme my mainstream“ vysvetľuje veľmi nepresne, preto sa mýli, že sa do „mainstreamu“ dostane takto.
Prečo hlúpo a pre premiérovi blízkeho človeka nedôstojne sa k pánovi Dankovi pridal Juraj Gedra nechápem. Ale pomkol ma k tomu, aby som verejne podporil Juraja Blanára. Juraj Gedra vystavil sám sebe smutné vysvedčenie, keďže je nielen úradníkom, ale aj politikom a múdry politik by – minimálne – nemal svojmu straníckemu kolegovi, notabene podpredsedovi, posielať verejné odkazy. Ak teda nepotrebuje vyvolať spor, aby napríklad niečo zakryl.
V každom prípade, ak Juraj Blanár rozhodol osobne o podpore rezolúcie „pléna“ OSN o vojne na Ukrajine, poskytol excelentnú reakciu na hlúpu kritiku, ktorej čelil napríklad po stretnutiach so šéfom ruskej diplomacie. Klobúk dole, lebo Juraj – dovolím si takto familiárne – preukázal veľkú profesionalitu ako minister zahraničných vecí. Totiž správne identifikoval príležitosť pre posilnenie dôveryhodnosti Slovenska na medzinárodnej scéne.
Nedôveryhodnosť európskej „zahraničnej“ politiky totiž vyplýva z uplatňovania „dvojitého kilometra“. Juraj Blanár preukázal, že jeho zahraničná politika reaguje na rovnaké situácie rovnako. Bez ohľadu na všetko, čo je za tým a okolo toho, bez ohľadu na všetky príčiny, Rusko zaútočilo na Ukrajinu vojenskou silou, takže z hľadiska medzinárodného práva je agresorom. Výsledkom je okupácia časti ukrajinského územia v rozpore s medzinárodným právom. Presne tak, ako je okupantom časti Gruzínska. Presne tak, ako v rozpore s medzinárodným právom okupuje Izrael palestínske územia. Ak hlasujeme za protiamerickú rezolúciu ohľadom protiprávnych sankcií voči Kube, ak neuznávame zmenu srbských hraníc protiprávnym odtrhnutím Kosova, nemôžeme nehlasovať za odmietnutie vojenskej okupácie Ukrajiny.
Alebo môžeme, ale potom sa budeme správať rovnako nedôveryhodne ako tí, ktorých Andrej Danko či Juraj Gedra radi kritizujú.
Toto hlasovanie bolo dôležitým odkazom do Bruselu. Ak sme kritickí, robíme to principiálne, nie z dlhej chvíle. Robíme to preto, lebo chceme EÚ posilniť, nie oslabiť. Hľadáme spoločné, lebo spoločne dokážeme získať (aj) pre Slovensko viac.
Juraj Blanár sa zachoval ako zodpovedný minister zahraničných vecí Slovenskej republiky. A ako sebavedomý a hrdý slovenský politik. Som už dosť starý a dosť skúsený, aby som si to nielen uvedomil, ale aj pochopil hodnotu takéhoto prístupu. A ako europoslanec, ktorý je hlasom Slovenska v EÚ, takýto prístup oceňujem.