Zajtra si pripomíname výročie, ktoré nie je jednoduché ani pohodlné, no je nevyhnutné. Pred 78 rokmi, 18. apríla 1947, bol popravený Jozef Tiso – prezident vojnového Slovenského štátu, kňaz a politik, ktorý sa stal symbolom spolupráce s nacistickým Nemeckom a režimu, ktorý pripravil o život a slobodu desaťtisíce ľudí. Jeho poprava bola vyústením povojnového súdu nad jednou z najtemnejších etáp našej histórie.
Hoci odvtedy prešli takmer štyri generácie, zápas o pamäť na toto obdobie sa neskončil. Stále sa stretávame s pokusmi o relativizovanie týchto udalostí – mnohí tvrdia: „Za Tisa bola nízka nezamestnanosť, krajina napredovala, staral sa o ľudí.“ Áno, možno niektoré ekonomické ukazovatele rástli – lenže za akú cenu? Za cenu toho, že Slovensko bolo satelitom nacistického režimu. Za cenu toho, že sme nielen odovzdali tisíce vlastných občanov na smrť, ale aj vo veľkom vyrábali smrtiace zbrane. Toto nie je detail. Toto je podstata.
Dnešný svet je opäť v napätí. Vojna na Ukrajine, rastúce hrozby v susedstve Európskej únie, tlak na obranu a bezpečnosť – všetko to sú témy, ktoré prirodzene rezonujú. Rozumiem im. Nikto nechce, aby sa Európa stala obeťou agresora. Nikto nechce, aby sa opakovala história, v ktorej sme boli bezmocní a odkázaní len na milosť iných.
Ale keď dnes počúvam, že Európa by mala investovať 800 miliárd eur do zbrojenia, keď sa rozpráva o „novom európskom obrannom priemysle“ ako o motoroch rastu, nemôžem zostať ticho. Pretože zbrojenie ako ekonomickú stratégiu sme už raz vyskúšali. Práve v 30. a 40. rokoch minulého storočia.
Aj vojnový Slovenský štát vyrábal zbrane. Aj vtedy rástla zamestnanosť, aj vtedy sa stavali nové továrne – a všetko to smerovalo k podpore vojenskej mašinérie, ktorej cieľom bolo ničiť a zabíjať. Dnes nie sme v rovnakej situácii, ale mechanizmus je podobný: ekonomika založená na strachu a vojenskej príprave.
Zbrojenie nikdy nebolo zárukou mieru. Bez spravodlivej spoločnosti, bez sociálnej rovnováhy, bez dôvery ľudí v štát sa mier nedá udržať. V čase, keď sa opäť rozhoduje o smerovaní Európy, musíme byť opatrní. Musíme vedieť povedať nie, keď sa nám predkladajú riešenia, ktoré sú možno rýchle, ale nespravodlivé. Musíme si vybrať medzi Európou zbraní – a Európou pre ľudí. Medzi silou – a mierom. Medzi pamäťou – a zabudnutím.
Nikdy viac. Nie v našom mene.