Dlhodobo som presvedčený, že manažment pandémie COVID-19 predstavuje fatálne zlyhanie pravicových vlád Igora Matoviča a Eduarda Hegera. Presvedčili ma o tom už dva novinové rozhovory, ktoré som urobil s vtedajším šéfom Slovenskej lekárskej komory Mariánom Kollárom a predsedom lekárskych odborárov Petrom Visolajským. Neskôr mi to potvrdili aj ďalší lekárski a biomedicínski odborníci. Nemám pochybnosť, že chyby vlády nás všetkých stáli nielen vyhodené stovky miliónov eur, ale najmä (minimálne) stovky ľudských životov. Príkladom je opakované celoplošné testovanie, ktoré formálne na týždeň potvrdzovalo “zdravie”, hoci použité testy sú schopné odhaliť infekčnosť v rozsahu maximálne 48 hodín. S oficiálnym povolením sa tak po Slovensku potulovali desatisíce chorých ľudí, ktorí nevedomky šírili nákazu. Toto všetko treba nielen pomenovať, ale tiež vyvodiť dôsledky. Aj osobné.
Preto som si sprvoti myslel, že splnomocniť lekára, aby túto úlohu vykonal, bolo správne rozhodnutie vlády. Lenže teraz, keď pán Kotlár verejne pomenoval niektoré zo svojich “zistení” sa ukazuje, že napriek jeho formálnemu vzdelaniu bol výber vlády zásadným omylom. Zvolenie Petra Kotlára za poslanca NR SR je hodné rešpektu, lebo je to legitímna demokratická voľba. Ale výber Petra Kotlára za vládneho splnomocnenca bolo chybou, pretože pán Kotlár zjavne nespĺňa základné požiadavky pre výkon tejto funkcie. Pochybnosti vyvolali aj niektorého jeho jednotlivé vyjadrenia či kroky, lenže v tejto chvíli už je zrejmé, že splnomocnenec ignoruje svoje základné povinnosti a na výkon svojej funkcie je nekompetentný.
Kompetentnosť vládneho splnomocnenca totiž nespočíva vo formálne dosiahnutom vzdelaní, ale v aplikovaní takých metód práce, ktoré zabezpečujú nestranný a kvalikovaný výsledok. Ak Peter Kotlár ignoruje preukázateľné poznatky, na ktorých existuje vedecký konsenzus; ak svoje návrhy nepodrobuje širokému odbornému posúdeniu skôr, než ich predloží vláde; ak nie je schopný, či dokonca ochotný do svojej práce partnersky zahrnúť odbornú, a ak je to vhodné, aj laickú verejnosť – tak ako splnomocnenec vlády zlyháva. Pretože vláda je štátnym orgánom, nie straníckym, hoci ju prirodzene tvoria stranícki predstavitelia. Lenže ani minister si nemôže dovoliť robiť čokoľvek, a to nielen z právneho hľadiska. Pretože aj minister je predstaviteľom štátnej moci, musí spĺňať nejaké kritériá a musí sa riadiť nejakými pravidlami.
Pre vládneho splnomocnenca sú tieto pravidlá prísnejšie než pre ministra z hľadiska svojvôle. Ak vedenie Lekárskej fakulty UK tvrdí, že “jeho (Kotlárove) vyjadrenia (…) nie sú v súlade s medzinárodnými vedeckými poznatkami, ani s našimi odbornými klinickými skúsenosťami”, je to diskvalifikácia celej práce vládneho splnomocnenca a ním predloženou správou by sa vláda vôbec nemala zaoberať. O to viac, že rovnaké stanovisko zaujal aj Virologický ústav Biomedicínskeho centra SAV. Vláda musí nielen odmietnuť takúto správu, ale aj takéhoto splnomocnenca, lebo ak svoju správu nekonzultoval s odbornou komunitou, diskvalifikoval ju, i seba samého. Pozícia vládneho splnomocnenca neslúži na nekritické presadzovanie osobného záujmu. Keďže pán Kotlár svoje menovanie zjavne poňal takto, vláda by ho mala urýchlene vymeniť.
Neviem, kedy pán Kotlár dospel k poznaniu, že žiadnu pandémiu sme tu nemali. V každom prípade, ak by bol slušným človekom, v tom momente mal vláde odovzdať mandát. Lebo tá ho poverila preverením “procesu riadenia a manažovania zdrojov počas pandémie COVID-19”. Ak pán Kotlár v nejakom momente zistil, že tu žiadna pandémia nebola, mal vláde oznámiť, že v zmysle poverenia nemá čo preverovať. “Manažment pandémie” totiž nemohol zlyhať, ak sme žiadnou pandémiou v skutočnosti neprešli. Keď už chýba slušnosť, postačila by aj elementárna logika.