Vtrhli do dediny a najskôr vyčíňali v jej dolnej časti. Zhromaždili miestnych a postrieľali ich. Bez milosti zavraždili všetkých, medzi nimi aj troj- a päťmesačné batoľa, ba dokonca tehotnú mladú ženu len krátko pred pôrodom.
Takto to vyzeralo presne pred 80 rokmi v dolnom Kľaku. Nižšej časti malej dedinky pod Vtáčnikom, ktorá sa dnes nachádza v žarnovickom okrese. Podobne, ako pár hodín predtým vyvraždili susednú obec Ostrý Grúň, pokračovali esesáci z protipartizánskej jednotky Edelweiss aj v dolnom Kľaku. Vraždili a napokon podpálili všetky domy. Vyše 130 obcí a osád po celom Slovensku zrovnali so zemou nemeckí nacisti po tom, čo ich Jozef Tiso „pozval“, aby okupovali Slovensko a mučili a zabíjali Slovákov a Slovenky. Bez ohľadu na ich politickú príslušnosť, náboženstvo, sociálny pôvod či postavenie.
Avšak nie bez ohľadu na ich presvedčenie. Zradcov, ktorí sa k nim pridali, udavačov, ktorí sa postavili proti vlastnému národu, slovenských klérofašistov a nacistov, ktorí zapredali vlasť nechali žiť. Presvedčených vlastencov, oddaných demokratov, zásadových komunistov, ale aj dobrých obyčajných ľudí, ktorí chápali, kto reprezentuje to najhoršie zlo a kto proti nemu hrdinsky bojuje – všetkých týchto obdivuhodných ľudí nemilosrdne likvidovali. Ba čo viac. Všetkým sa bez milosti mstili. Veď akú „bezpečnostnú“ hrozbu predstavovali bábätká či bezvládni starci a starenky? Ako už mohla partizánom do hôr nosiť poživeň žena vo vysokom štádiu tehotenstva?
V hornom Kľaku našli v jednom z domov zraneného partizána. Pred očami žien i malých detí ho na „pľaci“ najkrutejšie mučili. Porezali mu päty, odrezali uši, vypichli oči a vyrezali jazyk. Ako mohlo toto hnusné „predstavenie“ prispieť k vojenskému úspechu, k porážke nepriateľskej armády, ku „konečnému víťazstvu“?
Preto som obzvlášť tento rok nemohol vynechať pripomienku brutálnej tragédie obyvateľov kľačianskej doliny. Bola nielen spomienkou na bezhraničnú brutalitu nemeckých nacistov a ich domácich prisluhovačov (v jednotke Edelweiss slúžili aj občania „Slovenskej republiky“), ale najmä na nesmierne hrdinstvo ich obetí. Tí ľudia žili v mimoriadne ťažkých podmienkach a zima 1944/1945 bola veľmi veľmi mrazivá a plná snehu. Tí ľudia ledva dokázali uživiť sami seba, ale ani na chvíľu neváhali, keď bolo treba podporovať a pomáhať partizánom v okolitých lesoch. Tí ľudia vedeli, že riskujú životy, ale ani na moment nepochybovali, že musia, že chcú všetkými silami bojovať proti nacistickým okupantom našej vlasti.
Preto im patrí večná sláva a naša nehynúca vďaka. Ich každodenné konanie v onú tragickú zimu i predchádzajúcu jeseň bolo prejavom hrdinstva, ktoré budeme nielen navždy obdivovať a ctiť si, ale ktoré tiež predstavuje inšpiráciu pre dnešok. Aby sme nedovolili prekrúcať dejiny a chránili historickú pravdu. Aby sme udržiavali tradíciu antifašistického odboja a osobitne Slovenského národného povstania.
A predovšetkým, aby sme vždy stáli na strane obyčajných ľudí a nedali sa strhnúť k nenávisti medzi národmi, či dokonca nenávisti medzi Slovákmi a Slovenkami navzájom len preto, lebo niekomu to vyhovuje pre jeho politické záujmy. Nenávisť a netolerancia, pocit vlastnej nadradenosti a nekritickej pravdy neprináša obyčajným ľuďom nikdy nič dobré.
Nech sa už nikdy nezopakuje nedeľa 21. januára 1945. Nech medzi ľuďmi vládne aspoň ochota pochopiť jeden druhého, nech u nás a i všade navôkol vládne mier.
