Poďme uprednostňovať regionálnych dodávateľov, ktorí u nás zamestnávajú, objednávajú subdodávky a platia tu dane.
Ak máme miliardové súkromné fondy etického a environmentálneho investovania, európske pravidlá musia umožniť uplatnenie sociálnych a environmentálnych kritérií, ako hlavných vo verejnom obstarávaní.
Výčitky, že novela zákona o verejnom obstarávaní povedie k rozkrádaniu verejných zdrojov je buď nezmyselná, alebo nemá byť určená slovenskej vláde a parlamentu. Kritici buď nepoznajú, alebo zámerne zamlčujú európske pravidlá. Ministerstvo regionálneho rozvoja totiž svojim návrhom prísne kopíruje európske smernice o verejnom obstarávaní, veď, ak by sme ich nedodržiavali, Európska komisia by proti nám začala právne kroky. Takže napr. zvýšenie limitov je úplne v poriadku, pretože Úrad pre verejné obstarávanie (ÚVO) nepríde o právomoci v oblasti kontroly a povinnosť obstarávať hospodárne a účelne aj pri malých sumách zo zákona nezmizne.
Keď kvalita prehráva, vyhadzujeme peniaze
Skutočným problémom verejného obstarávania je jeho jednostranné zameranie na cenu. V tomto smere by mal zákon vytvárať väčší tlak na ÚVO, aby svojimi postupmi uvoľnil ruky obstarávateľom v zmysle väčšieho tlaku na kvalitu dodávanej služby či tovaru. Praktické uplatňovanie pravidiel v súčasnosti vedie k tomu, že rôzne kvalitatívne požiadavky (napr. zaručenie kvality prostredníctvom dôveryhodných certifikátov, referencií a pod.) úrad často označuje za diskriminačné. V skutočnosti to vedie k nehospodárnemu míňaniu verejných financií, keď si musíte kúpiť nekvalitnú službu alebo tovar, ktorým nedosiahnete potrebný výsledok.
V našom rezorte to cítime najmä v oblasti poradenstva a vzdelávania. Napríklad zákazku na overenie schopností nezamestnaných môže dostať aj firma, ktorá im len rozdá dotazníky, lebo je lacnejšia než tá, ktorá robí individuálne rozhovory a dokonca nezamestnaných pripraví na prijímací pohovor. Keď sme skúsili požadovanú službu rozpísať detailne, či požadovať certifikáty dokazujúce kvalitu poradenstva, ÚVO to označil za diskriminačné. A potom týchto ľudí posielame na drahé rekvalifikačné kurzy, ktoré nedokážu úspešne zakončiť, lebo o schopnostiach či talentoch tých ľudí netušíme nič.
Obstarávanie bez zodpovednosti za dopady
A to nehovorím o medzinárodnej blamáži s nedovareným jedlom, zákuskom bez chuti a zatečeným stropom v jednej reštaurácii v Bratislave, kam sme museli v rámci predsedníctva v EÚ zobrať zahraničné delegácie, lebo bola najlacnejšia. Práve nízky limit pre priame zadanie nás nútil urobiť tender, v prípade ktorého jednoducho kvalitu jedla a nápojov nedokážete zadefinovať. Nikto by za vlastné peniaze nešiel do nechutnej reštiky, ale v prípade verejného obstarávania sa to považuje za „hospodárne a účelne vynaloženie verejných zdrojov“.
Iba obmedzenci a hlupáci, ktorí nikdy neboli zodpovední za dosiahnutie reálnych výsledkov za verejne obstarané služby a tovary, alebo zlomyseľní politici či novinári bránia pravidlá, ktoré v skutočnosti nedovoľujú prevziať reálnu zodpovednosť za dosiahnutie účelu, na ktorý sa vynakladajú verejné zdroje prostredníctvom verejného obstarávania.
Uprednostňovať regionálnych dodávateľov
Ak však máme znásobiť hodnotu za peniaze, ktoré míňame cez verejné zákazky, musíme mať možnosť zadávať ich na základe širších dopadov a spoločenských nákladov, ktoré s ňou máme. Globálny, čo i len európsky obchod neprináša dosť benefitov pre všetkých a mnohých dokonca vyslovene poškodzuje. Verejné financie, ktoré tvoríme našimi daňami sa však nemajú používať v náš neprospech len preto, lebo na tom niekto zarobí.
Treba zmeniť pravidlá verejného obstarávania tak, aby sa verejné zákazky stali istým druhom investícií do nášho sociálneho rozvoja, najmä do rozvoja regiónov, ktorým globalizácia ekonomiky osoh neprináša. Musíme mať možnosť uprednostniť miestnych dodávateľov, ktorí vyrábajú u nás, zamestnávajú u nás, dodávateľov si hľadajú u nás a svoje zisky zdaňujú u nás. Verejní obstarávatelia musia mať povinnosť – nielen možnosť – uistiť sa, že ich dodávateľ nepoškodzuje prostredie, v ktorom žijeme a že férovo platí svojich zamestnancov. Uprednostňovať tých, ktorí peniaze zarobené zo štátneho rozpočtu alebo rozpočtu samosprávy investujú do rozvoja regiónu, v ktorom zarábajú.
Transparentné účty pre verejné zákazky
Takže by európska legislatíva o verejnom obstarávaní mala dodávateľom uložiť povinnosť, aby pre verejné zákazky zriadili transparentné účty, prostredníctvom ktorých by sme mohli kontrolovať, kam tečú peniaze z našich daní. Verejní obstarávatelia by mali povinne zohľadňovať uhlíkovú stopu nakupovaného tovaru či služby. Z verejného obstarávania by mali byť vylúčené firmy, ktoré nepreukážu, že svojich zamestnancov platia lepšie než je regionálny a/alebo odvetvový priemer a že im nad rámec zákonných povinností poskytujú nejaké sociálne benefity. A tiež by mali zohľadniť vytváranie alebo udržanie kvalitných pracovných miest za naše dane.
Argument, že potom štát či samosprávy nenakúpia kvalitne a lacno je hlúpy. Verejné zákazky sú a budú stále dosť lukratívne, aby sa do nich prihlásili kvalitné firmy. Dokonca aj keby na nej mali zarobiť len málo. Pretože kvalitné firmy nemusia žiť len z verejných zákaziek, ale dokážu si získať aj súkromných zákazníkov. Ak si niekto podnikanie predstavuje tak, že sa len nasaje na verejný rozpočet, nemôže sa topiť v súkromných ziskoch. (Upokojte sa, SMEčkári, ani kamaráti vládnych politikov nie.) Zároveň takéto pravidlá nepoškodia ani voľný obchod, lebo verejné obstarávanie predstavuje len výrazne menšiu časť obchodných objemov.
Treba zmeniť európsku legislatívu
Ak to niekto myslí s hodnotou za peniaze vážne, musí presadzovať, alebo aspoň podporiť takéto zmeny v pravidlách pre verejné obstarávanie. A keďže ich rozhodujúci rámec určuje európska a nie národná legislatíva, presadzovanie takejto zmeny je pre mňa dôvodom kandidatúry do Európskeho parlamentu. Parlament môže vytvoriť tlak na Európsku komisiu, aby takýto legislatívny návrh pripravila a dohodnúť sa s Európskou radou na jej prijatí.
Toto je pre mňa jeden z kľúčových dôvodov, prečo kandidujem za poslanca Európskeho parlamentu.
