Na ministerstve práce som dnes absolvoval zásadný súboj za zvyšovanie minimálnej mzdy na Slovensku. Rôzne zamestnávateľské zväzy k nám poslali takmer 15 zástupcov, aby vytvorili čo najvyšší tlak proti nášmu návrhu na ďalšie zvyšovanie minimálnej mzdy. V súlade s moderným európskym trendom, ba dokonca odporúčaním vyplývajúcim z európskej legislatívy o minimálnych mzdových nárokoch navrhujeme, aby minimálna mzda nebola nižšia, ako je 60% priemernej mzdy spred dvoch rokov. Veľké zamestnávateľské zväzy však poslali desiatky námietok, pretože takýto mechanizmus, ktorým zabezpečíme zvyšovanie minimálnej mzdy podľa rastu priemerných platov považujú za ohrozenie svojho podnikania.
Firmy by aj súhlasili, aby ľudia s minimálnym príjmom dostávali viac, ale nech to zaplatí štát. Absurdné na tom je, že v skutočnosti by si podľa nich mali ľudia vyššie čisté mzdy zaplatiť sami: zníženie daní totiž oberá o príjmy obce, mestá a kraje. Takže firmy si to predstavujú tak, aby ony nemuseli platy zvyšovať a ľudia by si museli priplatiť za verejnú dopravu, školy a školské kluby, materské školy či verejné osvetlenie a odvoz odpadu. A zvýšené ceny takmer všetkého čo vidíme každý deň v obchodoch či na benzínkach by priniesli vyššie zisky firmám, ale nie viac peňazí v peňaženkách pracujúcich ľudí.
Je pre mňa neuveriteľné, že firmy bez problémov akceptujú, že musia viac platiť za energie, suroviny, ktoré spracúvajú či za ich dopravu, ale keď majú viac zaplatiť ľuďom za ich prácu, tak to je zrazu obrovský problém. Firmy trápia vyššie mzdy, lebo im rastú náklady, ale životné náklady ľudí, pre ktorých je ich mzda jediným zdrojom príjmov, tie sú im ukradnuté.
Ale najviac ma šokovala bezcitnosť, priam hyenizmus, s akým zamestnávateľské združenia dnes útočili na príplatky ľudí za prácu v noci alebo cez víkendy. Keď som im argumentoval, že dnes už máme masívne vedecké dôkazy o negatívnych vplyvoch dlhodobej práci v noci, vysmiali ma, že vraj príplatky sú privysoké, lebo nezodpovedajú nákladom na dopady takejto práce na zdravie ľudí. A vraj oni nechcú platiť, čo zanedbáva zdravotníctvo.
Takže, vážení páni a dámy, ktoré ste sa dnes priviezli na ministerstvo v luxusných autách, chodíte na dovolenky po celom svete, trávite víkendy so svojimi rodinami a nikto vás nedurí, koľko kusov ste vyrobili počas noci, lebo vtedy sladko spinkáte. Akáže je cena zničeného zdravia?! Koľko stojí stresom a pracovným tlakom zničený organizmus?! A aká je finančná hodnota nefunkčného trávenia alebo nemožnosti dostatočne sa venovať svojim dospievajúcim deťom?! Aké vysoké či nízke príplatky sú dostatočné za to, že stratíte zdravie i vzácne roky života, keď vyrastajú vaše deti?!
Sú to práve vysokí manažéri veľkých firiem, ktorí v luxusných časopisoch radi rozprávajú o „skutočných hodnotách života“ a v príhovoroch na konci roka nezabudnú nikdy dodať, že „najväčším bohatstvom našej firmy sú jej pracovníci“. Ale ak ide o férové mzdy, za ktoré sa dá dôstojne žiť, z bohatstva sa zrazu stáva otravná záťaž.