Dnes som sa zúčastnil na otváracej panelovej diskusii, ktorá je súčasťou podujatia Modelový Európsky parlament. Medzinárodné združenie stredoškolákov im takto umožňuje vyskúšať si role europoslancov a pochopiť fungovanie a poslanie Európskeho parlamentu. Mojim partnerom v diskusii bol poslanec NR SR Tomáš Valášek (PS), dlhoročný diplomat, ktorý pôsobil napr. ako náš veľvyslanec pri NATO. Možno i preto sa otázky študentov sústredili na bezpečnostnú problematiku, prípadne vzťah NATO a EÚ, ale aj posilňovanie krajnej pravice v európskych štátoch.
Vo svojich odpovediach som zdôraznil, že európske ozbrojené sily majú zmysel len vtedy, ak posilnia samostatnosť EÚ na globálnej úrovni, najmä v rámci NATO vo vzťahu k USA. Pán Valášek spomenul napr. riziká spojené s možným návratom Donalda Trumpa do Bieleho domu. Lenže, aj v takom prípade problémom nebude vytvorenie samotného vojska vrátane jeho vyzbrojenia, ale jeho mandát a vojensko-politické riadenie. Takéto ozbrojené sily nemôžu byť v rukách nevolených bruselských úradníkov, na druhej strane vidíme, aké zložité je prijímať spoločné stanoviská EÚ vo vojenskej oblasti. Preto podporujem viac sebavedomé vystupovanie európskych štátov v EÚ, najmä voči USA, ale som skeptický voči budovaniu „armády EÚ“.
Avšak to najdôležitejšie, aj vo vzťahu k rastu extrémnej pravice v EÚ, je uvedomiť si, že najväčšie bezpečnostné hrozby v EÚ súvisia s chudobou a sociálnou nespravodlivosťou. Nespokojnosť a slabá dôvera voličov v „tradičné“ „demokratické“ strany nesúvisí s vojenskými hrozbami, ale presvedčení ľudí, že politika a politici slúžia iný záujmom, nie potrebám bežným ľudí. EÚ robí „opatrenia na podporu hospodárskeho rastu“, ale umožňuje, aby si zisky z neho sebecky nechávali nadnárodné korporácie a pracujúcim ľuďom zostali len odrobinky. Európske inštitúcie nútia členské štáty financovať dôsledky migrácie, ale zároveň znižovať verejné deficity na úkor dôchodcov. 
Namiesto toho, aby sme migrácii predchádzali investíciami do rozvoja okolitých krajín, dovoľujeme európskym firmám, aby tam presunuli výrobu a produkovali v katastrofálnych environmentálnych a sociálnych (pracovných) podmienkach.
Ak teda má EÚ niečo urobiť pre svoju bezpečnosť, nie sú to investície do pretekov v zbrojení, ale investície do kvalitných pracovných príležitostí v sociálne ohrozených regiónoch Európy, ochrana našich výrobcov pre nekalou konkurenciou z iných častí sveta, vynucovanie práv zamestnancov a férové financovanie politík (napr. v environmentálnej oblasti), aby z nich neprofitovali korporácie, zatiaľ čo bežní ľudia musia znášať náklady.
A presne toto budem presadzovať v Európskom parlamente, ale aj v slovenskej politike. Niečo z toho totiž majú v rukách európske inštitúcie, ale mnohé aj národné vlády. Preto považujem za prirodzené i nevyhnutné, aby som ako europoslanec pôsobil nielen v Bruseli a Štrasburgu, ale aj na Slovensku.