V zmysle § 240 Zákonníka práce bude súd posudzovať účelovosť odborárskej funkcie moderátora.
Prišiel na psa mráz, zišlo mi na um, keď som v médiách videl fotku Michala Kovačiča s výpoveďou z Markízy. Nemohol som si okamžite nespomenúť na statočných odborárov z Dellu, ktorí vedú dlhodobý a zatiaľ neúspešný spor o lepšie pracovné podmienky s americkou korporáciou. Ich šéfa to stálo miesto: keď firma začala na Slovensku prepúšťa, akoby zázrakom zistila, že prebytočné je aj práve jeho miesto. Ignorovala nielen jeho odborársku ochranu, ale aj opakovane zamietavé stanovisko úradu a ústredia práce, keďže Daniel Andraško je ťažko zdravotne postihnutý a podľa zákona ho nemôžu prepustiť bez súhlasu úradu práce. Prípad jasný, ako slovo božie…
Čo uvádza Zákonník práce
Na to isté ustanovenie Zákonníka práce (ZP), ktorého porušenie – doteraz neúspešne – namietajú odborári z Dellu, sa teraz odvoláva aj Michal Kovačič. Najskôr si teda presne uveďme, čo v ňom stojí. Podľa § 240 ods. 9 ZP „zamestnávateľ môže dať členovi príslušného odborového orgánu, členovi zamestnaneckej rady alebo zamestnaneckému dôverníkovi výpoveď alebo s nimi okamžite skončiť pracovný pomer len s predchádzajúcim súhlasom týchto zástupcov zamestnancov“. Len pre spresnenie dodávam, že výpoveď a okamžité skončenie pracovného pomeru nie je to isté. Podľa tohto ustanovenia sa za súhlas považuje aj to, ak odborári do 15 dní písomne firme neoznámia, že súhlas nedávajú. Ale takýto či explicitný súhlas platí len dva mesiace, ak zamestnanca – odborára dovtedy neprepustia, firma musí o súhlas požiadať znovu.
Zákonník zároveň myslí aj na situáciu, v ktorej zamestnávateľ výpoveď odborárskemu funkcionárovi bez súhlasu odborového orgánu predsa len dá: „Ak zástupcovia zamestnancov odmietli udeliť súhlas podľa odseku 9, je výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa z tohto dôvodu neplatné“, uvádza § 240 ods. 10 ZP.
Práve toto je ustanovenie, na ktoré sa markizácki odborári odvolávajú, keď tvrdia, že Kovačičova výpoveď je neplatná. Na to isté upozorňuje aj Daniel Andraško, lenže zamestnávatelia sa pri presadzovaní záujmu o likvidáciu nepohodlných odborárov odvolávajú na pokračovanie ustanovenia § 240 ods. 10 ZP, ktoré znie: „ak sú ostatné podmienky výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru splnené a súd v spore podľa § 77 zistí, že od zamestnávateľa nemôže spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, je výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru platné.“
Ustanovenie, ktoré vyvoláva otázniky
Takáto právna konštrukcia si teda vyžaduje aktívne kroky od prepusteného odborára, aby sa súdnou cestou domáhal neplatnosti výpovede. Osobne sa domnievam, že hoci chápem zámer zákonodarcu, v podmienkach katastrofálnej (ne)funkčnosti pracovnoprávneho súdnictva v Slovenskej republike je toto ustanovenie priľahko zneužiteľné zo strany zamestnávateľa. Priľahko na to, aby sme ho ponechali bez zmeny. Preto na nej už niekoľko mesiacov pracujem a verím, že na jeseň sa mi ju podarí presadiť. Ale to je iný príbeh: príbeh boja za skutočných odborárov, v ktorom však nikto z markizáckych novinárov nefiguruje.
K tomu sa ešte vrátim, lebo to súvisí s hlavnou myšlienkou tohto textu, ale teraz sa pozrime na to, aká je šanca Michala Kovačiča, že svoj spor vyhrá. Podľa mňa mizivá, hoci predpovedať súdne rozhodnutia je nielen na Slovensku neraz veštením z krištáľovej gule. Svoj predpoklad opieram o doterajšiu súdnu prax a moje odborné skúsenosti s aplikáciou § 240 ods. 10 ZP. Povedzme si „ľudsky“, o čom vlastne súdny spor Kovačiča s Markízou bude.
Bývalý moderátor bude namietať, že bez súhlasu odborového orgánu ho Markíza jednoducho nemohla prepustiť. Resp. že jeho výpoveď je neplatná, preto sa nielen môže vrátiť do práce, ale firma mu musí vyplatiť aj ušlú mzdu. Lenže Markíza bude tvrdiť, že od nej Kovačič „nemôže spravodlivo požadovať“ pokračovanie v pracovnom pomere, pretože boli naplnené podmienky pre prepustenie, ktoré zverejnila. Okrem toho bude argumentovať, že jeho pracovné miesto legitímne zaniklo, keďže zrušila celú reláciu. Kombinácia legitímneho zrušenia pracovného miesta a hrubého porušenia pracovnej disciplíny má byť dostatočným dôvodom na legálnosť jeho prepustenia.
Aj odborára možno prepustiť
Avšak to by stačilo pri „bežnom“ zamestnancovi, nie pri odborovom funkcionárovi, ktorému zákon poskytuje zvýšenú ochranu. Súd preto bude nepochybne posudzovať, či bol Michal Kovačič chránený v tomto konkrétnom prípade nielen legálne, ale aj legitímne. Inými slovami, či bol skutočným odborárskym funkcionárom, či tak reálne pôsobil, aký súvis má alebo môže mať jeho prepustenie s jeho odborárskou činnosťou. Alebo ešte inak: či nebol odborárskym funkcionárom len preto, aby sa ubránil prepusteniu.
Klasickým príkladom, kedy by mal súd v takomto spore rozhodnúť v prospech zamestnávateľa je, ak odborársky funkcionár chodí opakovane do práce opitý. Alebo zamestnávateľa okráda, prípadne poškodzuje výrobné zariadenia, alebo iný majetok zamestnávateľa. V takých prípadoch nepochybne „nemôže spravodlivo požadovať“, aby firma – hoc aj odborárskeho funkcionára – naďalej zamestnávala.
Účelové založenie odborov
Lenže v tomto prípade som presvedčený, že súd bude – a zákon mu to umožňuje, či dokonca to priamo predpokladá – posudzovať aj to, či sa Michal Kovačič nestal odborárskym funkcionárom len „na oko“, či naozaj vykonával činnosť typické pre odborárskeho funkcionára na podnikovej či vyššej úrovni, resp. v akom momente sporu so zamestnávateľom sa tým funkcionárom stal. O činnosti markizáckych odborov nie je známeho veľa a ja som silne presvedčený, že dôvodom je fakt, že táto odborová organizácia toho ani veľa nerobí (resp. nerobila do prepustenia Michala Kovačiča). Preto budem vychádzať z toho, čo je všeobecne známe.
Na základe dostupných informácií je nepochybné, že odbory v Markíze vznikli účelovo, aby ochránili skupinu redaktorov – ktorí sa dostali do sporu s firmou – pred prepustením. Dôležitá je pritom povaha tohto sporu: zjavne nemá nič spoločné s pracovnoprávnym postavením zamestnancov. Práva zamestnancov a povinnosti zamestnávateľov voči nim definuje legislatíva, najmä (hoci nielen) pracovnoprávny kódex, ktorým je Zákonník práce. Z toho, čo odborári z Markízy komunikovali je zrejmé, že ich spor so zamestnávateľom sa netýka ich pracovno- či sociálnoprávneho postavenia, nešlo o vyjednávanie o kolektívnej zmluve (sami informovali, že preto nemôžu štrajkovať), ani o presadzovanie nejakých zamestnaneckých práv. Bránia sa zasahovaniu manažmentu do výkonu ich novinárskej práce, čo je profesijný, nie pracovný spor.
Ide len o vlastnú ochranu
A na tomto mieste sa vrátim k ich postoju k prepúšťaniu odborárov v Delle. Jednou z kritických charakteristík pôsobenia odborov je solidarita a vzájomná medzipodniková či medziodvetvová solidarita. Preto odbory majú právo siahnuť k tzv. solidárnemu štrajku, ak chcú podporiť iných odborárov, najmä v období kolektívneho vyjednávania. Odborári z Markízy si ani len nevšimli boj odborárov z Dellu, nieto, aby im vyjadrili solidaritu aspoň podporným vyhlásením, či reportážami vo svojom spravodajstve, prípadne publicistike. Michal Kovačič sa tejto kauze nevenoval v žiadnej zo svojich relácií. Pritom na záver svojho posledného vysielania ukázal, že reláciu dokáže použiť aj na publikovanie verejných stanovísk. Vyjadrenie solidarity s prepusteným odborárskym predsedom Andraškom mu za to zjavne nestálo.
Hoci sa to niekomu môže zdať irelevantné, toto všetko bude dozaista súd brať do úvahy, či bola v plnej miere naplnená dikcia § 240 ods. 10 ZP. Lebo toto všetko sú fakty, ktoré – spoločne s načasovaním založenia odborov a postupom odborárskych funkcionárov v spore o „charakter spravodajstva“ – dokazujú účelovosť členstva Michala Kovačiča v odborovom orgáne. Preto sa domnievam, že mu ochrana vyplývajúca z ustanovení § 240 ZP nepatrí a teda jeho prepustenie je zákonné.
O to viac budem sledovať rozhodovanie súdu, nakoľko – hoci neuplatňujeme anglosaský justičný prístup – rozhodnutie a jeho zdôvodnenie sa môže stať dôležitým podkladom pre budúce uplatňovanie kľúčového ustanovenia Zákonníka práce pre pôsobenie odborov na pracoviskách.