Čo je environmentálne udržateľné na produkcii elektromobilov, kvôli ktorým chce EÚ zlikvidovať obydlia a prírodu Srbov?
Žijem na strednom Slovensku pod lesom, na okraji lazníckej obce a práca ma vláči kade. V mojej záhrade zeleninu či ovocie nepestujem (to si nechávam na penziu), takže moja pravidelná starostlivosť o záhradu predstavuje najmä kosenie. A keďže systematicky chránim prírodu aj bez environmentálnych politických hlúpostí, celkom prirodzene má moja záhrada dve tváre: na jednej fotografii vidíte poctivo pokosený trávnik, na druhom všetko rastie bez mojich zásahov.
Najrôznejšie kvety, ale aj vysokú trávu či pŕhľavu nechávam pre hmyz. Takže ho mám nielen okolo, ale aj v dome veľa. A kde je veľa hmyzu, darí sa pavúkom. Preto už dva-tri dni po vysávaní sa to u mňa začína podobať na zámok Šípovej Ruženky. Musím si jednoducho vybrať: buď ponechám hmyzu a pavúkom ich prirodzené podmienky na život, alebo porastie kvalita môjho bývania. Zvolil som environmentálny prístup, ktorý však má neodvrátiteľný dopad v zhoršení kvality môjho bývania oproti tomu, na som bol zvyknutý v Bratislave a čo je celkom prirodzene súčasťou, či dokonca vizitkou rastu životnej úrovne (napr. oproti bývaniu v lazníckych chalúpkach pred 150 rokmi).
Pre elektromobily bude EÚ drancovať prírodu
„Environmentálne udržateľne“ jednoducho rast kvality môjho bývania zabezpečiť možné nie je. Dosiahol by som ho len tým, že kosiť budem bez milosti všetko a burinu vytrhám alebo ju zlikvidujem chemickým postrekom.
A presne tak to je s celým „environmentálne udržateľným rastom“. Uvedomil som si to nielen pri nedeľnom kosení, ale aj dvoch aktuálnych správach.
Prvou je spor ministra životného prostredia Tarabu a Progresívneho Slovenska o zavedenie právne záväzných krajinných plánov, ktoré by ani samosprávy či developeri a iní investori nemohli obísť. „Ten zákon, keby prešiel v tej podobe, ako si to tu niekto vymyslel, tak na Slovensku stavebné procesy nebudú trvať 7 rokov, ale 14 rokov,“ vysvetlil svoj postoj minister. A má pravdu. Každá fabrika, logistické centrum, obchodné centrum, ubytovací a stravovací komplex či zábavný park zasahuje do pôvodného rázu krajiny. Preto je posudzovanie „investícií“ náročné, zdĺhavé a vždy je stretom protichodných záujmov. Na jednej strane je hospodársky záujem investora, na druhej zachovanie prírody a krajiny, alebo historickej či kultúrnej pamiatky. Ak by bol hospodársky rast možný bez negatívnych zásahov do krajiny, zavedenie právne záväzných krajinných plánov by pre ministra Tarabu nebolo žiadnym problémom.
Druhou je „bombastická“ správa, že sociálnodemokratický premiér Nemecka išiel do Belehradu, aby osobne asistoval pri podpise zmluvy medzi EÚ a tamojšou vládou, na základe ktorej Srbsko povolí ťažbu lítia len pre potreby európskych výrobcov elektromobilov. „Toto rozhodnutie si vyžadovalo guráž,“ skonštatoval Olaf Scholtz na tlačovke. Nepochybne, lebo na jeseň 2021 vyvolalo udelenie licencie na ťažbu lítia nadnárodnej korporácii Rio Tinto také masové protesty po celom Srbsku, že sa ich zľakol aj prezident Vučič, ktorý má inak krajinu pod absolútnou kontrolou. (K tejto téme sa onedlho osobitne vrátim, lebo je drastickým dôkazom, že celý „Green Deal“ je len falošnou pretvárkou).
Liberálna a „progresívna“ zásterka korporátnych ziskov
Igor Rataj z J&T to v smečkárskych Rozhovoroch ZKH povedal jasne: „Prečo je v Demänovskej doline vôbec národný park? Nemá tam čo robiť.“ Argumentuje, že „dolina“ vznikla v 60. rokoch práve pre účely cestovného ruchu. Až neskôr tam – už v čase rastu cestovného ruchu a potrebných služieb – „niekto vyhlásil národný park“. Ochrana prírody „nemá čo robiť“ na mieste, kde má rásť cestovný ruch. Lebo sa to nedá skombinovať. Obmedzenia národného parku v skutočnosti v nejakom momente celkom prirodzene rast cestovného ruchu zastavia. Neurobia ho „udržateľným“, ďalší rast jednoducho prestane. Samozrejme, nezastaví sa samotný cestovný ruch, ale jeho ďalší rast áno. Lebo „udržateľný rast“ je nezmysel ako voda v koši.
V skutočnosti si „(environmentálne) udržateľný rast“ vymysleli pravičiari (liberáli a takí, ktorým dnes hovoríme „progresívci“, lebo si založili PS), aby obhájili neustálu honbu za ziskami korporácií. Čo je environmentálne udržateľné na rastúcej produkcii elektromobilov, kvôli ktorým EÚ potrebuje zlikvidovať obydlia Srbov a ich prírodu? A čo je environmentálne udržateľné na výstavbe nových hotelov, vlekov a lanoviek, ciest a chodníkov, podzemných vodných rezervoárov, kanalizácie a elektrických káblov vysokého napätia?
Rast všade naokolo, ale lepšie sa nemáme
„Udržateľný rast“ prináša len rast súkromných ziskov korporácií. Aj pracovných príležitostí, môžete namietnuť. Iste. Ale akých? Obzrite sa za seba, na posledných 10, či 15 rokov. Hospodárstvo nám utešene „udržateľne“ rastie, vznikajú nové pracovné miesta, ale máme sa naozaj lepšie? Ak je ten „udržateľný rast“ taký fasa, prečo počúvame, že budúci dôchodcovia sa budú mať horšie než bývalí, že musíme robiť stále dlhšie a dlhšie, že bežní človek potrebuje aspoň jeden a pol roboty, aby sa naozaj uživil, že polovica ľudí u nás nemôže ísť na skutočnú dovolenku a dvojtýždňová pri mori je utópia pre takmer všetkých pracujúcich? A zdravotníctvo, školstvo a sociálne služby – máme ich s „udržateľným rastom“ kvalitnejšie a dostupnejšie?
Mimochodom, ak „udržateľný rast“ prináša nové pracovné miesta, tak to dnes vyzerá ako prekliatie, nie ako prínos pre bežných ľudí. Veď máme takmer 100-tisíc miest, ktoré niet kým obsadiť a ďalších 100-tisíc ich už dnes obsadili cudzinci. A zamestnávatelia len lamentujú, že pracujúcich potrebujú viac, že musia byť flexibilní, že sa musia učiť celý život, že musia zvýšiť svoju produktivitu práce. A čoraz viac ľudí žije v strese, má srdcovo-cievne choroby, narastá počet psychóz a depresií. Ďakujem pekne za také výsledky „udržateľného rastu“.
Napokon, sám Igor Rataj nevdojak poskytol typický príklad spoločenského prínosu takéhoto rastu. Ak argumentuje rozhodnutím ÚV KSČ zo 60. rokov, tak treba povedať, že Jasná sa vtedy stala miestom rekreácie obyčajných pracujúcich ľudí. Po desiatkach rokov kapitalistického „rastu“ je exkluzívnym turistickým centrom pre „horných desať tisíc“, kde 4-člennú rodinu stoja len skipasy na týždeň viac ako je priemerná mesačná mzda.
Alternatíva: princípy sociálnej ekonomiky
Lenže čo je teda alternatívou k chimére „udržateľného rastu“? V prvom rade férové zdanenie boháčov, férové zdanenie korporátnych ziskov, férové zdanenie peňazí presúvaných po celom svete a do všelijakých daňových rajov. Alternatívou sú ekologické a sociálne clá pre dovozcov do EÚ a najmä udržanie produkcie v krajinách EÚ, nie jej presun do iných častí sveta a dovoz výrobkov cez pol sveta. Jednoducho férové rozdeľovanie hospodárskych ziskov.
Alternatívou je aj férové odmeňovanie pracujúcich, zlepšovanie ich pracovných podmienok. A zároveň investovanie do kvalitných a dostupných verejných služieb. Áno, toto sú heslá, pretože na ich rozvinutie treba oveľa viac priestoru, ale každé má svoj konkrétny obsah.
Ním je, napríklad, uplatňovanie princípov sociálnej ekonomiky. Hospodárenia bez súkromného zisku, ale s prínosmi pre všetkých zainteresovaných. Podnikania, ktorého cieľom nie sú osobné benefity majiteľov, ale pozitívny spoločenský dopad. Príkladom je úplne nový prístup k verejnému obstarávaniu, v ktorom by mali uspieť len sociálne féroví a spoločensky zodpovední dodávatelia. Alebo dotovanie firiem (prostredníctvom stimulov či dotácií na nákup ich produktov) za podmienok, ktoré korporátne zisky nahradia objektívnym spoločenským prínosom.
Na rozdiel od „udržateľného rastu“ toto nie je chiméra. Sociálna ekonomika reálne funguje a verím, že svojou politickou prácou dokážem, že jej princípy môžeme uplatniť na fungovanie celého hospodárstva. V prospech prírody, v prospech nás všetkých. Aj bez bezhlavou honbou za neustálym rastom.
