Myslím si, že každý štátny sviatok si zaslúži našu úctu a minimálne tichú spomienku, či aspoň zamyslenie. Štátne sviatky totiž predstavujú tradície, ku ktorým sa štátotvorný národ i s ním žijúce národnostné menšiny hlásia, pretože tieto tradície symbolizujú hodnoty, na ktorých svoj štát budujú a princípy, podľa ktorých ho riadia.
Pre mňa je 17. november symbolom slobodného rozhodnutia občanov Česko-Slovenska zvrhnúť totalitný režim vedený komunistickou stranou, odmietnutia nedemokratickej vlády a odstránenia bariér pre slobodný kontakt so zvyškom sveta. Pre mňa je 17. november symbolom demokratickej vlády, osobných a kolektívnych (ľudských i občianskych) slobôd a práv a sociálnej spravodlivosti. Pre mňa je 17. november symbolom toho, čo sme vtedy na námestiach, ale aj zhromaždeniach v školách a na pracoviskách žiadali, čo sme si predstavovali, zmeny, po akej sme túžili.
Dnešný štátny sviatok si pripomínam, lebo si ctím a vážim hodnoty a princípy, ktoré symbolizuje. A som rád, že vtedajší totalitný politický systém sme zvrhli. Už dávno (po 17. novembri 1989) som totiž pochopil, že ako človek s pevným komunistickým (sociálno-ekonomickým) presvedčením a demokratickým zmýšľaním som v 16 rokoch veku neuvedomoval, že by som sa pre vtedajší režim stal v dospelosti nepohodlným. Dodnes si spomínam, akým ťažkým úderom a šokom pre mňa boli zábery policajného zásahu na Národnej triede v Prahe. A citlivo som vnímal, že na námestiach stoja tisíce komunistov a tisíce ich organizujú zhromaždenia pracujúcich na pracoviskách.
Práve preto dnes nemôžem zatvárať oči pred skutočnosťou, že 17. november je po 35 rokoch od roku 1989 tiež symbolom sklamaných nádejí. Osobitne, ak je pravda – a to pravda nepochybne je – že po celý ten čas máme slobodné a demokratické voľby. Už nám nikto neprikazuje koho voliť a nezakazuje voliť, koho sme si slobodne vybrali. Politici a politické strany získavajú demokratický mandát pre správu nášho štátu. Pred 35 rokmi sme požadovali slobodné a demokratické voľby, dnes je tento výdobytok opakovane symbolom sklamaných (či oklamaných) nádejí.
Dnes mi 17. november ako štátny sviatok pripomína niekdajšie výročie „Víťazného Februára“. Hoci pod organizačnou taktovkou komunistov, ľudia slobodne podporili prevrat, veriac v lepšiu, spravodlivejšiu a slobodnejšiu budúcnosť. Už v deň piateho výročia väčšina z tých, ktorí prevrat v 1948 podporovali, boli z poprevratovej reality sklaman
Lenže zásadný rozdiel je v tom, že v 53. roku si už slobodne vládu nevyberali. Dnes sa nespokojní politici, či „občianski aktivisti“ nemôžu vyhovárať na neslobodu voľby občanov. Politickú slobodu bez vplyvu komunistov (nástupnická SDĽ bola najskôr v opozícii, neskôr sa komunistického dedičstva úplne vzdala) využili „demokrati“ na oslabovanie sociálnych práv, decimovanie odborov, niekoľko privatizačných vĺn v rozsahu, ktorý nemal vo svete obdoby, likvidáciu družstiev (poľnohospodárskych, bytových i výrobných) a odstraňovanie sily štátu ako nástroja spoločenskej solidarity a garanta reálnej spoločenskej rovnosti.
Opozičné strany a s nimi spojené občianske sily dnes organizujú po celom Slovensku podujatia i protesty, na ktorých sa nevyhnú splošťovaniu „odkazu 17. novembra“ na formálne znaky demokracie. A obviňovaniu súčasnej vlády (a všetkých vlád SMERu, ktorý prvý krát kandidoval vo voľbách 13 rokov po novembrovom prevrate) za problémy, ktorým dnes čelíme.
Mnohí kritici pripomenú, že „sme sa dostatočne nevysporiadali s komunistickou minulosťou“. Lenže toto v novembri 1989 na námestiach a zhromaždeniach občania vôbec nepožadovali. Požadovali sme realizovateľnú slobodu pohybu. Dnes sa väčšina rodín nevie „pohnúť“ ani len za prácou v rámci Slovenska, lebo ponovembrové vlády zlikvidovali nájomné bývanie. Väčšina ľudí si nemôže dovoliť cestovať, lebo na to nemajú peniaze. A opatrovateľky, ktoré každý mesiac cestujú do Rakúska, či kamionisti brázdiaci západnú Európu to nerobia zo slobodnej vôle, oveľa radšej by zostali pri svojich rodinách.
Požadovali sme oddelenie cirkvi od štátu, ale cirkvám štát poskytuje podporu, o akej sa občanom môže len snívať. Okrem daňových úľav ich čoraz viac financuje priamo, nehovoriac o podriadení štátnych politík vôli katolíckej cirkvi prostredníctvom tzv. Vatikánskej zmluvy. Ešte aj sociálna práca cirkví sa z niekdajšej charity stala podnikaním so štátnou podporou a dokonca sociálnodemokratická vláda teraz navrhuje zvýšenie financovania duchovných, ktorí vykonávajú čisto náboženskú činnosť.
Slová Tomáša Straku z košickej Tabačky, ktorí tamojším stredoškolákom v piatok (15. 11. 2024) povedal, že „máte toľko možností a ciest, aby ste robili to, čo chcete (…) a vy si stále môžete nájsť iné a iné spôsoby, ako sa uživiť,“ nemajú s reálnymi možnosťami väčšiny ľudí na Slovensku nič spoločné. Hovoriť by o tom mohli napr. odborári, ktorých súkromné firmy (bez akéhokoľvek vplyvu politikov) vyhadzujú protizákonne na ulicu a oni sa musia roky domáhať svojich základných zákonných práv. Alebo rómske deti, vyrastajúce bez vody a bez elektriny, ktorých rodičia ani len nie sú schopní si uvedomiť svoju zodpovednosť voči nim. Ale aj oklamaní absolventi rôznych bizarných študijných odborov na súkromných vysokých školách, ktorí po piatich rokoch úsilia zistia, že im chýbajú uplatniteľné znalosti a zručnosti, lebo ich učitelia zneužívajú akademickú slobodu, aby sa vyhli hodnoteniu zmyslu ich činnosti. Nič nie je vzdialenejšie dnešnej ponovembrovej realite než Strakovo tvrdenie, že ľudia si na Slovensku „môžu nájsť iné a iné spôsoby, ako sa uživiť“, ak nemal na mysli organizovaný zločin a podvody na internete či zoči-voči dôchodcom.
Aj pre mňa je 17. november symbolom sklamaných nádejí, ale nie mŕtvych hodnôt a princípov. Preto som v politike. Stále, ba čoraz viac som presvedčený, že sociálnu i ekonomickú slobodu, ktorá je nevyhnutným predpokladom politickej (občianskej) slobody je možné presadzovať. Neverím v rýchle riešenia, ale nepochybujem, že posilnenie práv zamestnancov, ochrana práce a zlepšovanie pracovných podmienok vrátane odmeňovania, ako aj podriaďovanie ekonomiky spoločenským záujmom na úkor korporátnych (súkromných individuálnych) ziskov je reálnym politickým programom. Verím, že regulácia individuálnych ekonomických záujmov majiteľov kapitálu a posilňovanie sociálnej (spoločensky prínosnej) ekonomiky vyjadruje hodnoty a princípy nášho dnešného štátneho sviatku.
Nebudem si ho síce pripomínať na námestiach či oslavných politických snemoch, ale budem princípy a hodnoty, ktoré symbolizuje naďalej uplatňovať v mojej politickej práci. Lebo som vaším hlasom v Európe.