Pomáhame Gruzíncom: ľudia sa neboja ozvať kvôli svojim právam

Tieto dni trávim v Gruzínsku. Už tradične. Od roku 2019 tu s ročnou prestávkou vediem tím slovenských a španielskych odborníkov, ktorí Gruzíncom pomáhajú zlepšovať pravidlá ochrany pracujúcich. Jedným z výsledkov našej práce je vznik inšpekcie práce ako samostatného štátneho orgánu na ochranu pracovných podmienok. Aktuálne asistujeme gruzínskym partnerom pri príprave legislatívy, ktorá u nich zavádza európske pravidlá bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.

Úplne jednoduché. Takto vyzerá skutočná európska pomoc Gruzíncom. Na rozdiel od financovania krikľúňov na námestiach financujeme vybudovanie silnej štátnej inštitúcie, ktorá stojí na strane pracujúcich. V krajine, kde najmä mladí nemajú šajnu o pracovnom práve, Zákonníku práce, povinnostiach firiem pri bezpečnosti a ochrane zdravia pracovníkov. A neraz ani samotní zamestnávatelia. Takže tu pracujúcich ľudí, najmä mimo hlavného mesta, dokážu firmy doslova zdierať z kože a okrádať nielen o peniaze, ale najmä o ich zákonné pracovné práva.

Preto ma potešilo, keď mi (teraz už) môj dlhoročný priateľ a šéf inšpektorátu práce Beka Paradze včera povedal, že situácia sa prudko mení. Pred pár rokmi sme s priateľmi a kolegami Danicou Lehockou (poradkyňou ministra Erika Tomáša) a Mišom Stuškom (poslancom NR SR v sociálnom výbore) navrhli komunikačnú kampaň, ktorou inšpektori po celom Gruzínsku postupne šírili informácie o právach ľudí. Najmä o tom, že sa na inšpekcii môžu sťažovať. Teraz mi Beka povedal, že v poslednom období prudko rastie počet sťažností zamestnancov na rôzne porušenia Zákonníka práce zo strany firiem. Samozrejme, že nikoho neteší, že sa porušenia dejú, ale potešiteľné je, že sa ľudia neboja ozvať, že nie sú ochotní akceptovať porušovanie svojich práv a že dôverujú štátu a jeho inštitúciám, že sa ich zastane. A keďže rastie aj počet pokút, je jasné, že sa ich aj zastane.

O to smutnejšie je dozvedieť sa, že ktosi v Bruseli rozhodol, že tento projekt sa predčasne skončí. Ešte smutnejšie je počuť, že Brusel chce takto „ušetrené“ peniaze presunúť na pomoc akýmsi obskúrnym mimovládkam. Proti vôli odborárov, ktorí reprezentujú občiansku „pracujúcu“ spoločnosť oveľa viac než ľudia, ktorí si z kempovania na námestí urobili výnosnú živnosť. Gruzínski priatelia budú v skvalitňovaní svojej práce pokračovať aj bez európskych peňazí, hoci to pôjde oveľa ťažšie. A ja ich budem podporovať aj bez európskych programov. Ale je jasné, že ktosi v Bruseli rozhodol v príkrom rozpore so záujmami a najmä životnými potrebami bežných pracujúcich Gruzíncov.

To, čoho som svedkom v Guzínsku je hanba. Ale nie gruzínskej vlády, lež Európskej únie a jej byrokratických vládcov.