Ekonomika má slúžiť ľuďom. Ak sociálna demokracia nemení jej princípy za týmto účelom, zlyháva a stane sa zbytočnou.
Lesníckych živnostníkov po celom Slovensku hnevá spôsob, akým si štátny podnik Lesy SR objednáva ťažbu vo svojich lesoch. Ešte začiatkom 90. rokov všetky štátne lesné podniky (civilné, vojenské, správy národných parkov) hospodárili vlastnými silami. Nielen starostlivosť o lesy, ale aj ťažbu a predaj dreva vykonávali vlastnými zamestnancami. Potom prišla bezhlavá privatizácia všetkého, a ak sa aj nesprivatizovali, resp. nezreštituovali (štátne) lesy, sprivatizovala sa veľká časť práce v nich. Štátne lesné podniky sa zbavili svojich zamestnancov v lesných robotníckych profesiách a donútili ich začať podnikať na vlastné riziko.
Neoliberálny kapitalizmus v štátnej praxi
Príchod „zahraničného kapitálu“ priniesol nový model podnikania. Veľké firmy čo najviac vlastných činností „outsourcujú“. Zbavujú sa zodpovednosti za pracovníkov a ich pracovné a životné podmienky, riziká prenášajú na množstvo subdodávateľov a sústreďujú zisky. Odvetviam tak dominujú oligarchovia (a je jedno, či v podobe právnických alebo fyzických osôb) s veľkým politickým vplyvom. Bez ohľadu na spoločenské dopady, bez ohľadu na náklady, ktoré potom musí znášať spoločnosť ako celok.
A keďže neoliberálni ideológovia v podobe rôznych „nezávislých expertov“ a „think-tankov“ pretláčajú presvedčenie, že ak má vôbec štát nejaké podniky mať, aj tie sa majú správať „štandardne trhovo“, oligarchovia pretlačili tento model aj do štátneho podniku Lesy SR. Niekdajšie stovky zmlúv so živnostníkmi po celom Slovensku na ťažbu, alebo obnovu lesov, nahrádza zopár zmluvami so zopár veľkými firmami. Podmienky verejných obstarávaní lesným robotníkom/živnostníkom neumožňujú prihlásiť sa do tendrov. A veľké firmy ich vykorisťujú, lebo sa nútene ocitajú v pozícii subdodávateľov, lenže za (prirodzene a nevyhnutne) katastrofálnych „obchodných“ podmienok: podľa ich vlastných slov im „vysúťažení dodávatelia“ štátneho podniku dávajú len 50% sumy, ktorú im zaplatia štátne lesy!
Plán obnovy má byť investíciou do ľudí
Neobstojí argument, že Lesy, š. p., takto riešia „len“ kalamitnú ťažbu (myslí sa aj kalamita spôsobená lykožrútom). Aj tú by naši živnostníci a drobní miestni podnikatelia zvládli, len im treba nechať priestor, aby zasiahli včas a cielene tam, kde sa lykožrút objaví.
A najnovšie sa iný štátny lesnícky podnik – Národné lesnícke centrum – rozhodol takto minúť 60 miliónov eur z Plánu obnovy. „Budovať lesy odolné voči zmene klímy“ nemôžu živnostníci, ktorí sa tým bežne živia po celom Slovensku, lebo nedokážu splniť podmienku, že „za predchádzajúce tri roky“ mali zákazky za 12 miliónov eur! Takže celých 60 mega si rozdelia maximálne 3 firmy: dve zarobia 25 miliónov (západ a stred SR) a jedna vyše 11 miliónov eur (východ).
Pritom Plán obnovy obsahuje záväzok vlády zohľadňovať širší spoločenský, najmä sociálny prínos investícií, z neho financovaných. V kapitole 3 POO sa v časti 4.1.2. Zvýšenie spoločenského prínosu realizovaných investícií vláda SR zaväzuje „rozšíriť účinnosť princípu „hodnota za peniaze“ (…) Niektoré z plánovaných investícií môžu mať prirodzený potenciál vytvárania pracovných príležitostí pre ľudí s nízkou kvalifikáciou…“ Spoločensky prínosnejšie by teda bolo prideliť tých 60 miliónov jednotlivým organizačným zložkám (OZ) štátnych podnikov Lesy SR a Vojenské lesy a majetky (VLM), ktoré by mohli za pridelené prostriedky zadať menšie zákazky pre väčší počet „dodávateľov“, ktorými sú drobní živnostníci, ktorí túto činnosť v nejakom rozsahu aj tak tradične pre oba podniky, resp. ich OZ, robia.
Devastačná prax dodávateľov a subdodávateľov
No najviac spoločensky prínosné by bolo, keby títo ľudia boli v štátnych podnikoch riadne zamestnaní. Keby sa nemuseli strachovať, či o rok opäť získajú „zákazku“. Keby sa nemuseli triasť, či im niekto láskavo pridelí robotu na základe rámcovej zmluvy. Keby nemuseli cenu svojej práce „ohlodať na kosť“ v dynamickom nákupnom systéme, len aby zarobili aspoň na suchý chlieb. Keby sa nemuseli na celé roky zadlžovať pri nákupe potrebných strojov a zariadení. A keby nemuseli na vlastné riziko, bez nároku na akúkoľvek pomoc a kompenzáciu v prípade nešťastia, riskovať svoje zdravie a životy.
Až 50% z 2,2 milióna hektárov lesov na Slovensku spravuje štátny podnik Lesy SR. Ďalších 63-tisíc hektárov spravuje š. p. VLM. A ďalšie stotisíce hektárov lesov vlastnia mestá a obce. Veľkí externí „ťažiari“ (v skutočnosti firmy, cez ktoré peniaze len pretečú, samozrejme, s veľkým ziskom) neberú ohľad na dopady neopatrnej ťažby na stav lesného porastu či lesných ciest, z ktorých sa pod kolesami ťažkotonážnych mechanizmov stávajú odvodňovacie kanály. Dažďová voda z nich prudko odteká namiesto toho, aby vsakovala do pôdy.
Štátny majetok má slúžiť občanom, nie ziskom
Ale najmä bezohľadne vykorisťujú lesných robotníkov, neberú ohľad na ich životné i pracovné náklady a podmienky. Vyhrážajú sa im, že si „prinesú“ pracovníkov z Rumunska či iných krajín, ktorí sú ochotní robiť za odmenu, ktorá našim neumožňuje ani len prežitie, nieto dôstojný život pre nich a ich rodiny. Niekdajší zamestnanci štátnych lesných podnikov či ich nasledovníci dnes živoria a zažívajú permanentné životné neistoty, lebo musia na vlastných pleciach niesť všetky „trhové“ riziká. Lenže títo ľudia nemajú alternatívu, mnohí z nich nič iné robiť nevedia, sú zadlžení kvôli nákupu strojov a zariadení (ich poľskí konkurenti na to dostávajú dotácie zo štátneho rozpočtu, i eurofondov), nemôžu odísť za prácou kvôli starostlivosti o rodiny, deti či chorých rodičov.
Vladimír Jedľovský v postave lídra štrajkujúcich vrútockých robotníkov v predposlednej časti filmovej ságy Alžbetin dvor pýta: „Košicko-bohumínska železnica patrí predsa štátu. A my sa pýtame: Aký je to štát, ktorý berie ľuďom robotu?“ Štátny majetok má slúžiť občanom štátu, aby nemuseli trieť biedu, aby nemuseli chodiť za prácou od svojich rodín, aby sa nemuseli sťahovať z miest a dedín, v ktorých žijú, aby žili v zdravom životnom prostredí, aby žili dôstojne a dobre. Tomuto účelu treba podriadiť aj „hospodársky výsledok“, lebo účelom štátneho majetku má byť spoločenský prínos.
Hospodárska politika (S)SD
Tento cieľ má viesť hospodársku politiku sociálnej demokracie. Už vyše pol roka sa stretávam s lesnými robotníkmi a neúspešne intervenujem za zmenu prístupu zo strany ministerstva pôdohospodárstva. Presadiť zmenu ekonomických princípov je v dnešnom svete neoliberálnych kapitalistických pravidiel rovnako nesmierne ťažké, ako aj nevyhnutné. Práve toto je poslanie sociálnej demokracie: meniť princípy, na ktorých stojí kapitalizmus tak, aby ekonomika slúžila pracujúcim a ich rodinám, znevýhodneným či odkázaným ľuďom a seniorom, nie súkromným ziskom. To neznamená byť proti súkromnému zisku. Znamená to, že jeho dosahovanie má byť podriadené prospechu celej spoločnosti.
Ak sociálna demokracia toto nedokáže, stáva sa zbytočnou. A (spoločenské, politické) sily, ktoré ju nahradia, neprinesú nič dobré.