Vytláčanie verejnosti ohrozuje prežitie tradícií SNP

Muzeum_SNP

Tohtoročné ústredné oslavy SNP potvrdili tendenciu vlády odstrihnúť Slovenský zväz protifašistických bojovníkov od udržiavania povstaleckých tradícií a vylúčiť verejnosť z najviditeľnejšieho podujatia k výročiu Povstania. Prístup Múzea SNP nesie rukopis ministra obrany, ktorý sa od vlaňajška usiluje získať interpretáciu odkazu SNP pod osobnú kontrolu.

Keď vlani ešte zástupca SZPB mohol vystúpiť, partizán Vladimír Strmeň spomínal:  „Nesmierne som si vážil, že som sa stal súčasťou ústrednej kapely na oslavách 1. výročia SNP v Banskej Bystrici. Neviete si predstaviť to nadšenie zo slobody a demokracie. Na oslavy prišlo vyše 70-tisíc ľudí. Spontánne, nikto ich nenahnal, neorganizoval.“

Dnes sa z osláv Povstania namiesto celonárodnej záležitosti stáva súkromná párty vládnych predstaviteľov. Tí majú plné ústa potreby posilňovať demokratické a antifašistické myslenie ľudí, ale reálne im upierajú účasť na podujatí, ktoré túto úlohu dokáže napĺňať.

Súčasná vláda sa dopúšťa rovnakého zločinu, ako kedysi komunistická. Zatiaľ čo vtedy boli oslavy SNP preplnené povinne nahnanými ľuďmi, teraz sa na nich nemôžu zúčastniť ani tí, ktorí o to majú úprimný záujem. Prístup síce opačný, ale výsledky rovnako devastačné. Ba oveľa horšie, pretože dnes už priamych účastníkov Povstania, ktorí by neformálne vyvážili likvidačné pôsobenie vládnych štruktúr, je hrozivo málo a sú na sklonku života a, celkom prirodzene, zväčša aj síl.

Pre mladú generáciu 80. rokov bolo SNP spojené so sterilnými prejavmi politikov, ktorých neúprimnosť mnohým Povstanie znechutila. Živá tradícia bola záležitosťou rodinnej výchovy a nie spoločenského pôsobenia mocenských štruktúr. Nestratila sa, lebo priami účastníci a ich rodinní príslušníci, ktorí si k SNP vytvorili silné racionálne i citové puto, predstavovali veľkú a aktívnu časť spoločnosti po roku 1989.

Vláda likviduje spontánnosť a úprimnosť vzťahu verejnosti k Povstaniu a jeho hodnotám. Inak to vyzerá len na regionálnych a miestnych podujatiach, ktoré – nielen k samotnému výročiu v auguste – organizujú štruktúry SZPB po celom Slovensku. Jeho aktivisti na všetkých úrovniach sa usilujú, aby nenásilným spôsobom – umeleckou súťažou či športovým zápolením – vtláčali do myslí a sŕdc mladých ľudí pozitívny vzťah k SNP a protifašistickému odboju.

MO SR dotáciami podporuje starostlivosť samospráv o pomníky, lenže ich samotná existencia nevytvorí vzťah žiadneho človeka – mladého či starého – k hodnotám a tradíciám boja proti fašizmu. Dôležité je, čo sa deje okolo nich, lenže tisíce podujatí v réžii ZO SZPB zostávajú bez akejkoľvek podpory štátu. Vláda už len symbolicky podporuje zázemie, ktoré dobrovoľní aktivisti v mestách a obciach potrebujú pre rozvíjanie činnosti práve preto, že sú dobrovoľní.

Neprekvapuje, že vyššie popísané súvislosti si neuvedomí taký jednostranne do seba zahľadený človek, akým je minister obrany, ale že nezídu na um ani intelektuálne zdatným historikom, to je vážna výstraha. Alebo aj zídu, ale svoje historické poznanie súvislostí – veď história je matka múdrosti – podriadili poníženej službe aktuálnej moci.

Nech si to riaditeľ Múzea SNP chce priznať či nie, zadusenie SZPB bude znamenať nenapraviteľnú ranu udržiavaniu živej tradície Povstania. Historici múzea sa môžu aj roztrhať, je ich primálo, aby vyvážili to množstvo aktívnych členov zväzu, ktorí malými, ale celoročnými podujatiami vytvárajú pozitívny vzťah nových generácií k demokratickej a antifašistickej tradícii našich odbojových predkov. Nech sú expozície Múzea SNP akokoľvek multimediálne a moderné, žiaci či študenti, ale aj dospelí ich navštívia len občas. To všetko je potrebné, ale jednoducho to nestačí.

Slovenský zväz protifašistických bojovníkov je srdcom odbojárov a Múzeum SNP je ich rozumom, povedal dnes už nebohý generálmajor Teodor Šlajchart, jeden z hrdinov Povstania.  Nuž, keď sa rozum pokúša zadusiť srdce, k smrti – v tomto prípade živej a úprimnej povstaleckej tradície ako piliera slovenskej spoločnosti – je už len krôčik.