Situácia, v ktorej sa ocitli nielen Rómovia a nielen v Jasove a Moldave nad Bodvou je príkladom nepremyslených a nesystémových zmien, akých sa minister Milan Krajniak dopustil za uplynulé tri roky neraz. Opatrenia prináša náhodne, pod tlakom okolností, bez serióznej analýzy a pochopenia súvislostí. Najmä ak ide o ľudí, ktorí žijú na okraji spoločnosti, nechodia voliť a ostatných buď nezaujímajú, alebo majú voči nim negatívne predsudky. Zhrnuté a podčiarknuté: ušetrené peniaze bez politických nákladov.
Večná aktivácia, lebo roboty niet
Minister má pravdu, že veľká časť poberateľov aktivačného príspevku sa ani po rokoch nezamestná. Tento argument by ho však mal viesť k vypusteniu aktivačného príspevku zo zákona o službách zamestnanosti. Ten definuje nástroje a spôsoby, akými štát pomáha nezamestnaným, aby získali prácu. Ale ak menil zákon o pomoci v hmotnej núdzi, mal dať aktivačnému príspevku iný význam. Má byť ocenením akejkoľvek pracovnej aktivity sociálne odkázaného, ktorá znižuje jeho vylúčenie zo života spoločnosti, alebo ktorou prispieva k spoločenskému začleneniu iných členov domácnosti, najmä detí. Akákoľvek pracovná aktivita týchto ľudí má význam, aby ich deti videli, že „bez práce nie sú koláče“.
Skutočný dôvod, prečo sa veľká časť poberateľov aktivačného príspevku nezamestná spočíva jednoducho v tom, že vhodnú prácu nenájdu. Argument o počte voľných pracovných miest je vskutku zákerný. Ľuďom, o ktorých bola reportáž, sú dostupné rovnako, ako väčšine z nás vrchol Mount Everestu. Ani len teoreticky naň nemôže vyliezť hocikto. Bariéry, ktoré delia Rómov z osád od voľných pracovných miest, ktoré ponúkajú úrady práce nie sú teoretické. Mnohí z nich nemajú mentálnu kapacitu na získanie potrebnej kvalifikácie. Nie pre svoj pôvod, ale v dôsledku sociálnych a zdravotných podmienok, v ktorých vyrástli a žijú. Ďalší psychicky nezvládnu odchod za prácou a začlenenie do úplne rozdielnej komunity. Iných brzdia jazykové prekážky.
Avšak fakt, že niekto nedokáže zmaturovať, že má strach žiť medzi cudzími, že nevie okamžite samostatne pracovať a žiť nemá byť dôvodom na nedôstojné živorenie. Ak dospelý človek neodmieta pomoc a zámerne sa robote nevyhýba, je pre spoločnosť výhodnejšie, ak mu prácu ponúkne. Vhodnú a primeranú. V dôstojných podmienkach.
Sociálne podniky sú na tom čoraz horšie
Tieto kritériá spĺňa práca v sociálnych podnikoch. Je k dispozícii tam, kde spoločensky vylúčení žijú. V rozsahu, v akom ju zvládnu. V činnostiach, ktoré dokážu vykonávať. Navyše je spojená so systematickou výchovou k pracovným návykom a postupne aj so zvýšením, či doplnením kvalifikácie, lebo chodiť do učebne a učiť sa pri práci je veľký rozdiel. Účelom sociálneho podnikania nie je dosiahnuť zisk, ale reálne riešiť spoločenský problém, ktorý trápi komunitu. Preto sa prirodzene prispôsobuje tomuto účelu: dať ľuďom prácu, naučiť ich chodiť do roboty, plniť pracovné úlohy a pokyny a získať nejakú novú zručnosť. Takéto riešenie je efektívnejšie, než večné poberanie aktivačného príspevku.
Lenže za posledné tri roky sa sociálnym podnikom žije čoraz horšie. Ministerstvo práce investovalo peniaze a úsilie do ich masívneho zakladania, ale vôbec sa nestará, aby spĺňali svoj spoločenský účel. Tam, kde sa to napriek tomu darí, je to výsledok nadľudského úsilia a obetavosti tých, ktorým záleží na osudoch znevýhodnených pracovníkov a komunít, v ktorých žijú. Minister nehľadá synergické efekty medzi sociálnou pomocou a sociálnym podnikaním. Nevyužíva milióny z eurofondov, aby mapoval, kde sú problémy, a kde má zmysel sociálne podniky zakladať. Vyhadzuje peniaze namiesto toho, aby vytvoril silné partnerstvá s miestnymi samosprávami a komunitnými organizáciami a ukázal im, ako využívať sociálne podnikanie, aby ľudia neboli odkázaní na aktivačné príspevky. Pritom príkladov i skúsených ľudí máme dosť. Chce to len skutočný záujem, znalosť problematiky a naozaj systémový prístup.
Radšej mzda než príspevky
V čase, kedy sa menil zákon o pomoci v hmotnej núdzi, osobne minister Krajniak rok a pol špekuloval nad novelou zákona o sociálnej ekonomike a ignoroval návrhy na systémové posilnenie schopností sociálnych firiem udržateľne podnikať. Aby nežili len zo štátnych príspevkov. Aby získavali zákazky, ktoré sú schopné kvalitne naplniť. Aj v obciach košického regiónu je stále čo robiť, treba udržiavať chodníky, cesty, školy, nakupovať do nich či nemocníc zeleninu a ovocie, vajcia či kurčatá. To všetko predstavuje pracovné príležitosti pre miestnych.
Minister má pravdu, že večne opakované príspevky neprinášajú výsledky. Ich zrušenie bez efektívnej alternatívy však spôsobí ešte väčšie problémy. Prepad sociálne odkázaných do hlbšej chudoby pocítime negatívne všetci. Namiesto z príspevkov majú dospelí ľudia žiť z férovej mzdy za vykonanú prácu. Sociálne podnikanie je riešením tam, kde iné zlyhávajú. Aby však fungovalo, nesmú zlyhávať politici.