Sťažnosť, na ktorú nemám komu odpovedať

Sťažnosť, na ktorú nemám komu odpovedať

Dnes sa mi stala zvláštna vec. Dostal som list sociálnych pracovníkov z nemocníc. Aspoň pod ním je uvedených niekoľko mien, hoci bez podpisu.

Autorky upozorňujú na problém, o ktorom hovorím už roky a tak nahlas, ako je to len možné. “Denne sa stretávame s pacientmi, ktorí vyžadujú dlhodobú starostlivosť, ide o osoby s nízkym príjmom, s psychiatrickými ochoreniami, s poruchou vedomia – bdelá kóma, s tracheotomickým vývodom… Pacient po prekonanom akútnom ochorení nemá možnosť doliečenia. Podľa nášho názoru dĺžka hospotalizácie takýchto pacientov by mala trvať aspoň 1 mesiac, alebo podľa vzoru Českej republiky aspoň 3 mesiace. Dôsledkom krátkej alebo žiadnej hospitalizácie na oddelení dlhodobo chorých je potom umiestenie nesebestačného pacienta do zariadenia sociálnych služieb, ktoré nahrádzajú dlhodobú následnú starostlivosť.”

Túto “diagnózu” poznám u dlho a preto som sa veľmi potešil, keď niekdajšia ministerka zdravotníctva Andrea Kalavská bola prvou šéfkou rezortu, ktorá uznala, že nemocnice potrebujú oddelenia pre dlhodobo chorých, geriatrické oddelenia, že v systéme zdravotnej starostlivosti chýbajú liečebne pre dlhodobo chorých. A tak sme v roku 2019 začali pracovať na prepojení sociálnych služieb a zdravotníckych zariadení, aby sa zdravotníctvo nezbavovalo chorých ľudí len preto, lebo už nie sú akútne ohrození. Toto sa tu totiž deje desiatky rokov: zdravotné poisťovne povedia, že nemajú peniaze, nemocnice teda posielajú preč nedoliečených ľudí a tí potom končia v zariadeniach sociálnych služieb, ktoré však nedokážu nahrádzať nemocnice. Stále počujeme o nedostatku kapacít v sociálnych službách, lenže v skutočnosti je to dôsledok likvidácie kapacít v zdravotníckych zariadeniach, aby sa šetrilo.

Preto teraz na ministerstve pacujeme na reforme sociálnych služieb. Naše zariadenia môžu poskytovať aj dlhodobú liečebnú starostlivosť, ale nie je možné, aby ich zdravotné poisťovne ignorovali a neplatili im za to. Naše zariadenia môžeme posilniť o ošetrovateľský zdravotnícky personál, ale nie je možné, že naň zdravotné poisťovne nebudú prispievať rovnako, ako naň prispievajú zdravotníckym zariadeniam. A musíme do ich financovania vniesť viac transparentnosti, aby sme všetci videli (nielen vedeli), za čo vlastne v takýchto zariadeniach platíme. Presne toto bude výsledkom reformy financovania i riadenia sociálnych služieb, na ktorej pracujeme s veľkým okruhom odborníkov, zástupcami samospráv, organizácií zdravotne znevýhodených ľudí, poskytovateľmi sociálnych služieb, ale aj rezortom zdravotníctva.

Rád by som to odpísal tým dámam, ktorých mená sú na liste uvedené, ale neviem kde a ako ich nájsť, lebo kontakt na seba neuviedli. Takže mi ho, dámy, pošlite, na branislav.ondrus@employment.gov.sk. A ubezpečujem Vás, že tomu, o čom píšete sa teraz venujeme. Aby sme pomohli ľuďom, ktorí od nás pomoc skutočne potrebujú.