Prvé tri dni tohto týždňa som strávil v Gruzínsku, ktoré dnes čelí neférovej kritike zo strany
viacerých európskych inštitúcií. Túto krajinu poznám veľmi dobre a hoci s tamojšou vládou
nesúhlasím vo všetkom, moja skúsenosť ukazuje úprimnú snahu Gruzíncov splniť všetky
požiadavky na vstup do EÚ. Súčasná gruzínska vláda vložila cieľ stať sa členom EÚ dokonca
do ústavy a hoci EÚ dlho odkladala začatie oficiálnych prístupových rokovaní, štátne
inštitúcie pracovali už dávno na prijatí európskych štandardov, pravidiel a legislatívy.
Sám som viedol niekoľko tímov expertov z členských krajín EÚ v oblasti zamestnanosti,
pracovných podmienok, či bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, ktoré Gruzíncom
pomáhali pripraviť sa na vstup do EÚ, pretože môžem ako odborník dosvedčiť, že Gruzínsko
dnes (minimálne v oblasti práce a sociálnych vecí) patrí medzi najlepších kandidátov na
vstup do Únie. Na toto máme konkrétne a transparentné kritériá, takže moje hodnotenie nie je
založené na pocitoch či iracionálnych sympatiách. Ani politických želaniach.
Práve o tom som diskutoval s Makou Bočorišviliovou, predsedníčkou parlamentného výboru
pre európsku integráciu za účasti podpredsedu Výboru NR SR pre európske záležitosti
Michala Stušku (Smer – SSD). Európsky parlament v nedávnej minulosti prijal neférové
stanoviská voči Gruzínsku, ktoré poukazujú na neznalosť gruzínskej reality.
Za najviac neférovú považujem kritiku gruzínskeho postoja voči Putinovej vláde. Je choré
obviňovať vládu krajiny, ktoré už 20 rokov čelí okupácii svojho územia zo strany Ruska, že
je Putinovým spojencom. Priamo v Tbilisi som navštívil hotel, v ktorom žijú Gruzínci
z okupovaných území. Celé rodiny, celé desaťročia. V hoteli! A stále dúfajú, že sa raz budú
môcť vrátiť do svojich domovov.
Gruzínci sú životne závislí na dovoze energetických surovín z Ruska. Vyvážený postoj
k nemu je otázkou prežitia, nie slobodnej vôle. EÚ nemá žiadne právo žiadať od Gruzíncov,
aby obetovali svoje rodiny, svoje deti, svojich starcov a starenky kvôli zjavne neúčinným
protiruským sankciám. Pretože nedokáže Gruzínsku poskytnú adekvátnu pomoc, ak by Rusi
Gruzíncov odstrihli od prístupu k životne dôležitým surovinám. Presne tak, ako za
uplynulých 20 rokov EÚ neposkytla Gruzínsku žiadnu účinnú pomoc pred ruskou okupačnou
agresiou.
Gruzínsko je odkázané na partnerstvo s Ruskom, ak chce ako štát i ako národ prežiť, pretože
aj v bezpečnostnej oblasti sa môže spoliehať len samo na seba. Nemá k dispozícii ani ochranu
v podobe členstva v NATO, ani v podobe členstva v EÚ. A keďže Gruzínci od rozpadu ZSSR
zažili niekoľko vojnových konfliktov, bolestne a každodenne si uvedomujú skutočnú hodnotu
i cenu mieru. Na rozdiel od politikov v Bruseli, v Štrasburgu, ale aj v Berlíne či v Paríži.
Áno, cena za mier je neraz veľmi vysoká, ale iba ten, kto na vlastnej koži zažil vojnu
a dodnes musí čeliť jej následkom má právo rozhodnúť, akú vysokú cenu je za mier ochotný
platiť.
Preto som prišiel do Gruzínska, hoci som precestoval celú noc na ceste tam i celú noc na
ceste naspäť, aby som Gruzíncov podporil v ich úsilí so zdvihnutou hlavou vstúpiť do EÚ.
Veď členstvo v Únii nemá slúžiť lobistom, netransparentne financovaným „aktivistom“ alebo
záujmom nadnárodného biznisu. Má slúžiť bežným ľuďom, pracujúcim a ich rodinám, deťom
a starým ľuďom. Nie z pohodlia bruselských kancelárií, ale na vlastné oči, na vlastnej
skúsenosti vidím, že presne takto k európskej integrácii nielen gruzínski politici, ale najmä
odborníci vo verejnej správe pristupujú.
A preto sa ako poslanec Európskeho parlamentu budem usilovať, aby fanatická rusofóbia
nezahatala Gruzíncom cestu do EÚ, pretože objektívne kritériá ukazujú, že preň už veľa
podmienok splnili a na splnení ostatných poctivo pracujú.